Archív značiek: štúrovcí

Nežiadúci Ľ. Štúr ? Nik z vlády neprišiel a polícia kontrolovala účastníkov pietnej spomienky

Pamiatku tohto velikána našich národných dejín si 14.1.2018  v Modre  uctil  miestny evanjelický zbor, miestna aj krajská samospráva.

Ak by neprišli poslanci za Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Natália Grausová a Stanislav Drobný, spolu s početným sprievodom, tak  by účasť na akcii bola veľmi malá.

V minulom roku  sa Ľudovít Štúr, ako aj J.M. Hurban a ďalší štúrovci,   stali terčom verejnej kritiky rôznych mimovládnych aktivistov za „nacionalizmus“ .

To je údajne jeden z dôvodov,  prečo bola tohtoročná pietna spomienka na Ľudovíta Štúra  ignorovaná predstaviteľmi systémových strán, včítane Slovenskej národnej strany.

„Nakoniec štát zastupovala policajná hliadka (hliadky ?), ktorá cielene odchytávala vozidlá účastníkov akcie a po zastavení vozidla kontrolovala občianske preukazy nielen vodičovi ale celej osádke vozidla.“

(zdroj: Náš Trnavský kraj)

Štúrovci a ich odkaz pre 21. storočie.

Pôsobenie štúrovcov zavŕšilo formovanie moderného slovenského národa – slovenské národné obrodenie.  Aj keď slovenský ľud zažíval sociálny a národnostný útlak ešte po mnoho ďalších desaťročí, bolo to práve toto obdobie, ktoré sa stalo základným kameňom dnešnej slovenskej štátnosti.

Na území dnešného Slovenska bola slovenčina jazykom pospolitého ľudu počas celej existencie Uhorska. Názory o tom, že by bolo vhodné slovenčinou nahradiť úradnú latinčinu sú zaznamenané už od 16-steho storočia.

Napriek represáliám štátnej moci voči všetkému slovenskému bol v roku 1880 slovenský jazyk stále dominantný na území dnešného Slovenska, čo je nepochybne zásluha štúrovcov. (mapa vytvorená podľa podkladu: Mathias 2010 – sčítanie ľudu z roku 1880)

Dnes sa do veľkej miery opomína sociálny rozmer národného obrodenia. Bernolákovci stáli hlavne pred úlohou pozdvihnúť národ sociálne. Uhorsko po smrti cisára Jozefa II, až do svojho zániku, nenašlo svojho Otta von Bismarck, ktorý by sa pomocou riešenia oprávnených sociálnych požiadaviek proletariátu snažil posilniť svoj štát. Aj dnes vidíme, ako nezáujem vládnej moci o radového občana škodí súčasnej Slovenskej republike.

Parný rušeň, symbol technického pokroku 19 storočia. (foto: Pixabay)

Zlepšiť sociálny status obyvateľov Slovenska v časoch priemyselnej revolúcie prinieslo potrebu šíriť osvetu, priblížiť nové poznatky širokým masám obyvateľstva v jeho rodnom jazyku.  Veľkú úlohu v tom čase zohrala vydavateľská činnosť Slovenského učeného tovarišstva.

Klasické dielo osvety tých čias, Piľní poľní aj domajší hospodár od Juraja Fándlyho (1750 – 1811)

Potreba kodifikovaného slovenského jazyka nebola preto len vecou národného uvedomenia ale podmienkou ďalšieho rozvoja krajiny. Nebolo technicky a ekonomicky možné vydávať literatúru v jednotlivých lokálnych dialektoch.

Zároveň sa čoraz nástojčivejšie ukazovala potreba centrálnej autority, ktorá by do jazyka slovenského vnášala  označenie nových vecí vyplývajúcich z pokroku ľudského poznania.

Medzitým však slovenský vzdelanci zákonite museli dospieť k poznaniu, že ľud je možné sociálne pozdvihnúť len vtedy, ak elity akceptujú aj jeho národné práva.

Napríklad nie je možné hospodársky pozdvihnúť krajinu, v ktorej štátna moc bráni pospolitému ľudu v získavaní poznatkov v jeho rodnom jazyku a celkovo vystavuje svoj ľud všestrannému útlaku.

A tak sa dostávame k eskalujúcemu konfliktu medzi štátnou mocou a štúrovcami v čase zavŕšenia slovenského národného obrodenia.

Národnostný a sociálny útlak, represie štátu voči obyvateľom, to všetko spoľahlivo časom vedie k ozbrojenému konfliktu. Na obraze je Ján Francisci, slovenský povstalec z rokov 1848, 1849

Z dnešného pohľadu pôsobí vtedajšia uhorská „vrchnosť“ ako „strašní somári“. Krajina, ktorej elity sa nesnažia o rozvoj pospolitého ľudu, ba dokonca tomu bránia prostredníctvom represívnych zložiek štátu, taká krajina pred sebou nemá budúcnosť. A tak aj napokon uhorské vládne a intelektuálne elity doviedli svoje kráľovstvo k zániku.

Ale ktovie, ako bude s odstupom stáročí hodnotená naša súčasná slovenská „vrchnosť“ a tzv. intelektuálna obec. Asi tiež nič moc…

Vstupom do Európskej únie sa národ slovenský opäť stal súčasťou mnohonárodného útvaru.

A opäť, ako keby sa znovu písal uhorský príbeh Slovenska. Za posledných 25 rokov sa životná úroveň radových občanov Slovenska zvýšila veľmi málo.

Navyše život sa im v mnohých ohľadoch značne skomplikoval, pribudlo množstvo nových povinností, daní, poplatkov, regulácií. Množstvo príkazov z Bruselu sa na Slovensku direktívne uplatňuje bez ohľadu na aktuálne potreby a stav krajiny.

Národovci dneška zažívajú podobné veci ako tí z čias Uhorska. Vtedy sa pranieroval panslávizmus, dnes rusofilstvo.

Policajné zložky hľadajú aj dnes  „trestné“ myšlienky vo vyjadreniach občanov, tak ako to robili v časoch Rakúsko – Uhorska (nedá sa nespomenúť si na Švejka). Aj dnes tu máme ľudí zbavených zamestnania z podobných príčin, ako svojho času  o zamestnanie prišiel Ľudovít Štúr.

Cenzúra dnes postihuje nielen povolené médiá ale aj komunikáciu medzi ľuďmi navzájom – sociálne siete. Sloboda slova sa stráca, pribúda stíhaní za názor, už to pripomína temné roky Uhorska – Bachov absolutizmus (1849-1860).

A tak dnešné Slovensko veľmi potrebuje nových štúrovcov a to paradoxne v dobe, keď vláda v Pešti zaručuje svojím občanom viac občianskych práv, než tá v Prešporku…

Ľudovít Štúr, život a dielo

Ľudovít Štúr, autor maľby: Jozef Božetech Klemens

Ľudovít Štúr je vedúcou osobnosťou slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia. Medzi jeho hlavné zásluhy patrí kodifikácia slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach.

Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci do rodiny učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny, rodenej Michalcovej.

Po štúdiu na gymnáziu v Rábe (Győr) prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Na tomto lýceu existovala  Katedra reči a literatúry česko-slovenskej pod vedením profesora Juraja Palkoviča. Počas bratislavského štúdia sa Ľudovít Štúr aktívne zapojil do pronárodnej činnosti, pričom preukázal obdivuhodné vlastenecké nasadenie a organizačné schopnosti.

Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1838-1840) sa Ľudovít Štúr vracia do Uhorska.  Medzitým štátna moc v Uhorsku vystupňovala zákroky úradníkov a policajtov proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov.

Perzekúcii čelil i samotný  Ľudovít Štúr. Ani študentské petície, ani zastanie niektorých profesorov ev. lýcea nezabránilo odstráneniu Ľudovíta Štúra z funkcie zástupcu prof. Palkoviča.

Bez zavedenia spisovnej slovenčiny nebolo možné zachrániť slovenský národ  pred zničením národnostným útlakom. Preto sa 11. júla 1843  Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na fare v Hlbokom, kde sa dohodli na spoločnom postupe pri zavedení slovenčiny do praxe.

Titulný list Štúrovej knihy Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí z roku 1846 (zdroj Wikipedia)

V roku 1846 vydal Ľudovít Štúr veľmi významné dielo „Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“.

V roku 1847 sa  Ľudovít Štúr stal poslancom Uhorského snemu ako poslanec za mesto Zvolen. V zastupiteľskej funkcii dôsledne obhajoval sociálne a národné  požiadavky slovenského ľudu.

Spoločenská kríza v Uhorsku sa rýchlo stupňovala. Svoj diel na nej mal  stále silnejúci národnostný útlak nemaďarských národov v_krajine. Práve ten postavil tieto národy Uhorska do ozbrojeného boja proti vláde v Pešti počas maďarskej revolúcie v roku 1848. Novovytvorený slovenský dobrovoľnícky zbor  zažíval v_rokoch 1848 – 1949 svoje porážky i_víťazstvá.

vlastenecké združenia vydávajú diela Ľ. Štúra aj v súčasnosti. (zdroj: O.z. Slavica)

Veľkým sklamaním pre Ľudovíta Štúra bolo, že cisár František Jozef I., po víťazstve nad maďarskými povstalcami, urobil veľmi málo pre splnenie túžob slovanských národov v Uhorsku.

Po smrti staršieho brata Karola sa Ľudovít Štúr presťahoval do Modry, aby sa postaral o sedem bratových detí. Počas posledných rokov života bol prenasledovaný políciou, stal sa cieľom rôznych zákazov a cenzúry, čo je osudom slovenských vlastencov tak 19-násteho ako aj 21. storočia.

Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny, ako nástupcu zaniknutých Slovenských národných novín,   bola Ľudovítovi Štúrovi zamietnutá. Rovnako bola neúspešná jeho snaha o oficiálne povolenie činnosti vzdelávacieho spolku Tatrín.

Životnú púť tohto velikána našich dejín prerušila 22. decembra 1855 nehoda na poľovačke. Na následky postrelenia opustil 12.1.1856  Ľudovít Štúr svoj milovaný národ.

Pomník Ľudovíta Štúra v Modre. (Foto: Kotleba – Ľudová Strana Naše Slovensko – Trnavský kraj)