Už samotná obžaloba rozvíri verejnú mienku a súdne pojednávanie to všetko ešte poriadne vygraduje.
Pretože jedným, a možno aj hlavným, dôvodom obžaloby Milana Mazureka je jeho vyjadrenie vo veci spoločensky mimoriadne citlivej témy – výstavby bytov pre tzv. marginalizované komunity.
Podľa dostupných informácií je totiž obžaloba postavená predovšetkým na posúdení trestnosti nasledovného výroku, ktorý odznel v relácii Rádia Frontinus Debata na telefón:
„150 miliónov eur sa ide použiť na domy pre ľudí z cigánskych komunít. To jest pre ľudí, ktorí nikdy pre náš národ, pre náš štát nič neurobili, práve naopak, rozhodli sa žiť asociálnym spôsobom života a vyciciavať náš sociálny systém. My, ktorí žijeme slušným životom a pracujeme, tak na nás štát úplne kašle, zatiaľ čo týmto asociálom dá zadarmo úplne všetko“
(zdroj: denník Pravda)
Táto formulácia bola do istej miery možno nešťastná, samotná myšlienka mohla byť podaná o niečo ináč.
Osobne, ale ani pri tejto formulácii, nevidím dôvod, aby miesto spoločenskej diskusie o nesprávnosti daného výroku do veci vstupovali represívne zložky štátu. Lebo to potom už nie je o demokracii.
Dnes mi to na Slovensku pripadá už tak, aby si občan každé vystúpenie, alebo aj obyčajný status na Facebooku, radšej dopredu napísal, skonzultoval s právnikom a potom veľmi opatrne a dôsledne pretlmočil, aby mu preboha pri tom nejaké slovíčko nevypadlo.
Takto sme to dopracovali 28 rokov po novembri 1989. Ohľadom životnej úrovne pokrok takmer žiadny, len 3 decénia stagnácie, dve stratené generácie, to je hlavný výsledok ponovembrového vývoja.
Ako keby toho nebolo málo, po nástupe tretej vlády Róberta Fica aby si človek dával ešte väčší pozor „na hubu“, než tomu bolo za bývalého režimu, nazývanom aj totalitným. To vtedy za „totáča“ som mal väčší pocit slobody, než ho mám v roku 2017.
Veľké spoločenské znechutenie dopadne na spoločnosť nielen z dôvodu reptania ľudí , ktorým sa nepozdáva čoraz zrýchľujúca sa strata občianskych slobôd .
Sú tu už dve generácie, ktorým tažká dostupnosť vlastného bývania veľmi skomplikovala život.
Sú to splácatelia hypoték, ktorí si nemôžu dovoliť mať deti, lebo by im veľmi chýbal jeden príjem do domácnosti. Už roky prežívajú, zo dňa na deň, pod hrozbou exekúcie. Tá môže prísť veľmi ľahko z rôznych príčin: strata zamestnania, choroba, úraz…
Sú to tí občania, čo sa tiesnia v „mamahoteli“, teda v rodičovských bytoch s tým, že v tomto stave na manželstvo a deti naozaj nemôžu ani pomyslieť.
Sú to tí pracujúci, ktorých nemožnosť zarobiť si na vlastné bývanie vyhnala za hranice našej vlasti.
Z tohto dôvodu široké vrstvy obyvateľstva už po dlhé roky s veľkou nevôľou a veľmi emotívne reagujú na všetky správy o prideľovaní bytov ľuďom z tzv. marginalizovaných komunít. Vidia to často tak, že tým tam sa štát o bývanie postaral, ale pre nich osobne má len dane, odvody, prípadne exekútora.
Nie je ťažké si domyslieť, aký pocit bude mať zo súdneho procesu s Milanom Mazurekom táto počtom nie malá skupina občanov.
Dosť to celé „pozdraví“ hlavne preferencie Smeru, pretože občania voliči dlhodobo berú súdy a prokuratúru nie ako nezávislé inštitúcie, ale ako za orgány štátnej moci. Teda za orgány, ktoré ak niečo takéto, ako je obžaloba Milana Mazureka robia, tak konajú len s posvätením vládnej moci.
Smer ako vládna politická strana je preto v neľahkej situácii. Ak ostane ticho, spadne toto celé na jej hlavu. Ak sa zastane občianskej hodnoty – slobody slova alebo aspoň nejakou formou od celej záležitosti dištancuje, pustia sa do nej všetky mimovládky a nimi ovládané médiá. Niet pre Smer SD dobrej voľby v tejto veci…