Pôsobenie štúrovcov zavŕšilo formovanie moderného slovenského národa – slovenské národné obrodenie.  Aj keď slovenský ľud zažíval sociálny a národnostný útlak ešte po mnoho ďalších desaťročí, bolo to práve toto obdobie, ktoré sa stalo základným kameňom dnešnej slovenskej štátnosti.

Na území dnešného Slovenska bola slovenčina jazykom pospolitého ľudu počas celej existencie Uhorska. Názory o tom, že by bolo vhodné slovenčinou nahradiť úradnú latinčinu sú zaznamenané už od 16-steho storočia.

Dnes sa do veľkej miery opomína sociálny rozmer národného obrodenia. Bernolákovci stáli hlavne pred úlohou pozdvihnúť národ sociálne. Uhorsko po smrti cisára Jozefa II, až do svojho zániku, nenašlo svojho Otta von Bismarck, ktorý by sa pomocou riešenia oprávnených sociálnych požiadaviek proletariátu snažil posilniť svoj štát. Aj dnes vidíme, ako nezáujem vládnej moci o radového občana škodí súčasnej Slovenskej republike.

Zlepšiť sociálny status obyvateľov Slovenska v časoch priemyselnej revolúcie prinieslo potrebu šíriť osvetu, priblížiť nové poznatky širokým masám obyvateľstva v jeho rodnom jazyku.  Veľkú úlohu v tom čase zohrala vydavateľská činnosť Slovenského učeného tovarišstva.

Potreba kodifikovaného slovenského jazyka nebola preto len vecou národného uvedomenia ale podmienkou ďalšieho rozvoja krajiny. Nebolo technicky a ekonomicky možné vydávať literatúru v jednotlivých lokálnych dialektoch.

Zároveň sa čoraz nástojčivejšie ukazovala potreba centrálnej autority, ktorá by do jazyka slovenského vnášala  označenie nových vecí vyplývajúcich z pokroku ľudského poznania.

Medzitým však slovenský vzdelanci zákonite museli dospieť k poznaniu, že ľud je možné sociálne pozdvihnúť len vtedy, ak elity akceptujú aj jeho národné práva.

Napríklad nie je možné hospodársky pozdvihnúť krajinu, v ktorej štátna moc bráni pospolitému ľudu v získavaní poznatkov v jeho rodnom jazyku a celkovo vystavuje svoj ľud všestrannému útlaku.

A tak sa dostávame k eskalujúcemu konfliktu medzi štátnou mocou a štúrovcami v čase zavŕšenia slovenského národného obrodenia.

Z dnešného pohľadu pôsobí vtedajšia uhorská „vrchnosť“ ako „strašní somári“. Krajina, ktorej elity sa nesnažia o rozvoj pospolitého ľudu, ba dokonca tomu bránia prostredníctvom represívnych zložiek štátu, taká krajina pred sebou nemá budúcnosť. A tak aj napokon uhorské vládne a intelektuálne elity doviedli svoje kráľovstvo k zániku.

Ale ktovie, ako bude s odstupom stáročí hodnotená naša súčasná slovenská „vrchnosť“ a tzv. intelektuálna obec. Asi tiež nič moc…

Vstupom do Európskej únie sa národ slovenský opäť stal súčasťou mnohonárodného útvaru.

A opäť, ako keby sa znovu písal uhorský príbeh Slovenska. Za posledných 25 rokov sa životná úroveň radových občanov Slovenska zvýšila veľmi málo.

Navyše život sa im v mnohých ohľadoch značne skomplikoval, pribudlo množstvo nových povinností, daní, poplatkov, regulácií. Množstvo príkazov z Bruselu sa na Slovensku direktívne uplatňuje bez ohľadu na aktuálne potreby a stav krajiny.

Národovci dneška zažívajú podobné veci ako tí z čias Uhorska. Vtedy sa pranieroval panslávizmus, dnes rusofilstvo.

Policajné zložky hľadajú aj dnes  „trestné“ myšlienky vo vyjadreniach občanov, tak ako to robili v časoch Rakúsko – Uhorska (nedá sa nespomenúť si na Švejka). Aj dnes tu máme ľudí zbavených zamestnania z podobných príčin, ako svojho času  o zamestnanie prišiel Ľudovít Štúr.

Cenzúra dnes postihuje nielen povolené médiá ale aj komunikáciu medzi ľuďmi navzájom – sociálne siete. Sloboda slova sa stráca, pribúda stíhaní za názor, už to pripomína temné roky Uhorska – Bachov absolutizmus (1849-1860).

A tak dnešné Slovensko veľmi potrebuje nových štúrovcov a to paradoxne v dobe, keď vláda v Pešti zaručuje svojím občanom viac občianskych práv, než tá v Prešporku…