Milan Mazurek sa obžaloby nebojí.

(úvodné foto, zdroj NaseSlovensko.net)

Ak by sa bál, tak by rozhodne neotvoril dnes v parlamente tú istú tému, pre ktorú je obžalovaný.

Nedostupnosť zdrojov na vlastné bývanie mení životy státisícov, ak nie aj miliónov občanov Slovenska.

  • sú to mladí ľudia, ktorí musia žiť aj v dospelosti s rodičmi, pretože z robotníckeho platu ani len tú hypotéku nedostanú.
  • sú to ľudia, ktorí po odčítaní splátky hypotéky sú v zóne chudoby
  • sú mnohí, ktorí pre chýbajúce zdroje na vlastné bývanie museli odisť pracovať mimo Slovensko.
  • a nakoniec sú to aj tí, čo nedokázali svojim deťom zabezpečiť bývanie, a tak dnes osamelo len cez internet a telefóny čakajú na správy od svojich blízkych.
Nebyť vstupu represívnych zložiek štátu, tak by sa na reláciu s Milanom Mazurekom dávno zabudlo (foto: YouTube)

Milana Mazureka dostali pred súd slová, ktoré vyslovil minulý rok v relácii Rádia Frontinus Debata na telefón:

 „150 miliónov eur sa ide použiť na domy pre ľudí z cigánskych komunít. To jest pre ľudí, ktorí nikdy pre náš národ, pre náš štát nič neurobili, práve naopak, rozhodli sa žiť asociálnym spôsobom života a vyciciavať náš sociálny systém. My, ktorí žijeme slušným životom a pracujeme, tak na nás štát úplne kašle, zatiaľ čo týmto asociálom dá zadarmo úplne všetko“

(zdroj: denník Pravda)

Iste, ja osobne by som túto problematiku komentoval oveľa citlivejšie, volil by som iné slová. Avšak reakcia štátnej moci v prípade Milana Mazureka ma zaskočila. V krajine, kde platí sloboda slova, bol  by mladý poslanec konfrontovaný protiargumentmi v rámcu mediálnej diskusie, nie orgánmi činnými v trestnom konaní.

Predpokladám, že práve vstup represívnych zložiek štátu do tejto veci napácha nenapraviteľné škody tak v etnickom spolunažívaní , ako aj na samotnom vzťahu občanov k systému.

Pocit strachu pred represiou za kritické, možno aj nepekné slová, voči segregovaným komunitám naozaj nevybuduje mosty medzi komunitami. To skôr spáli aj tie existujúce a nielen u segregovaných komunít.

Niekto sa možno teší z tejto veci, očakáva, že to v nejakej miere dá dolu preferencie vládneho Smeru. Pretože ľudia u nás nezávislosti NAKA, prokuratúry a súdov proste neveria a tak, pre nich logicky, si spájajú súd s Milanom Mazurekom a vládny Smer. Ale netešil by som sa na nikoho mieste, ani na mieste opozície, pretože takýmito aktivitami štátnej moci sa radikalizuje celá spoločnosť.

Ak bolo cieľom obžaloby Milana Mazureka dať nejaký zámok na túto tému jemu osobne, a  aj výstrahu ďalším, tak minimálne v prípade tohto mladého poslanca to bol zlý nápad.

V utorok 30. 1. 2018 Milan Mazurek využil možnosť vystúpiť v rozprave k novele zákona o podpore najmenej rozvinutých okresov.

Odhalil verejnosti, že tá podpora do značnej miery spočíva v tom, za kritiku čoho sa on dostal pred súd – vo výstavbe bytov pre neprispôsobivých spoluobčanov.

Tento krát si už Milan Mazurek dával veľký pozor na právnu stránku svojho prejavu (to sme dopracovali 28 rokov po páde totality), ale to mu nebránilo slove mieriť  presne tam,  kde je verejnosť až príliš ochotná počúvať:

miesto aktivít NAKA, prokuratúry a súdov, dať stavebný materiál každej mladej rodine – to nie je zlý nápad, iste muselo by sa obmedziť dotovanie iných vecí v štáte, napríklad kultúry

„Čo však tieto pilotné programy svojpomocnej výstavby znamenajú? No, jednoducho vláda z peňazí všetkých slušných pracujúcich ľudí, ktorí od pondelka do piatku alebo niekedy aj sedem dní v týždni pracujú osem hodín denne na to, aby sa skladali svojim daňami na štátny rozpočet, zaplatí asociálom v osadách materiál na to, aby si postavili domy zadarmo.

Samozrejme, nič zlé. Nikto by nemohol namietať, keby takúto podporu vláda, samozrejme, poskytla aj slušným ľuďom. Ale ja sa pýtam, pán Pellegrini, ktorým mladým rodinám vláda poskytla zadarmo materiál a zároveň aj stavbyvedúcich ako sa to tu píše na to, aby si postavili dom zadarmo. Nie.

Realita napríklad v Kežmarskom okrese je taká, že mladí ľudia musia utekať do zahraničia, ak nechcú pracovať za 450 eur a keď im nejakým zázrakom aj poskytnú hypotéku, tak sa musia zadlžiť na celý život.

No, a tí mladí ľudia potom pozerajú na osadu niekde za mestom ako im vláda kupuje všetko zadarmo a oni si stavajú domčeky. Samozrejme, opakujem, nič zlé, keby táto podpora platila na všetkých a nie adresne na jednu etnickú skupinu, čo považujem za mimoriadne rasistické.“

26. 2. 2018 bude v Banskej Bystrici s Milanom Mazurekom súd. Nielen z Facebooku, ale aj z rozhovorov s ľuďmi cítim, že sú možno ani nie tak na strane Milana Mazureka, ako na strane slobody slova. Aj mnohí z tých, čo doteraz nemali na Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko pekného slova, nestoja v tejto veci za konaním represívnych zložiek štátu.

26. 2. 2018 tak môže byť v Banskej Bystrici zaujímavý deň, nakoľko nejakú formu protestu zvažujú mnohé, naozaj rôznorodé, skupiny aktivistov.

Tí sa obávajú toho, že naša demokracia sa posúva k demokracii iránskeho typu. Aj v Iráne sú voľby, len nedajbože kritizovať, čo i len v najmenšom, tamojšie poňatie islamu a mať niečo sekulárne v programe strany.

A na Slovensku najnovšie, len trošku vybočiť z politickej korektnosti, a máte problém s represívnymi zložkami štátu.

Aj táto ľudová tvorivoť kolujúca na sociálnej sieti Facebook ukazuje, že nejeden občan má v tejto veci jasno ešte pred vynesením rozsudku.

Nežiadúci Ľ. Štúr ? Nik z vlády neprišiel a polícia kontrolovala účastníkov pietnej spomienky

Pamiatku tohto velikána našich národných dejín si 14.1.2018  v Modre  uctil  miestny evanjelický zbor, miestna aj krajská samospráva.

Ak by neprišli poslanci za Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Natália Grausová a Stanislav Drobný, spolu s početným sprievodom, tak  by účasť na akcii bola veľmi malá.

V minulom roku  sa Ľudovít Štúr, ako aj J.M. Hurban a ďalší štúrovci,   stali terčom verejnej kritiky rôznych mimovládnych aktivistov za „nacionalizmus“ .

To je údajne jeden z dôvodov,  prečo bola tohtoročná pietna spomienka na Ľudovíta Štúra  ignorovaná predstaviteľmi systémových strán, včítane Slovenskej národnej strany.

„Nakoniec štát zastupovala policajná hliadka (hliadky ?), ktorá cielene odchytávala vozidlá účastníkov akcie a po zastavení vozidla kontrolovala občianske preukazy nielen vodičovi ale celej osádke vozidla.“

(zdroj: Náš Trnavský kraj)

Štúrovci a ich odkaz pre 21. storočie.

Pôsobenie štúrovcov zavŕšilo formovanie moderného slovenského národa – slovenské národné obrodenie.  Aj keď slovenský ľud zažíval sociálny a národnostný útlak ešte po mnoho ďalších desaťročí, bolo to práve toto obdobie, ktoré sa stalo základným kameňom dnešnej slovenskej štátnosti.

Na území dnešného Slovenska bola slovenčina jazykom pospolitého ľudu počas celej existencie Uhorska. Názory o tom, že by bolo vhodné slovenčinou nahradiť úradnú latinčinu sú zaznamenané už od 16-steho storočia.

Napriek represáliám štátnej moci voči všetkému slovenskému bol v roku 1880 slovenský jazyk stále dominantný na území dnešného Slovenska, čo je nepochybne zásluha štúrovcov. (mapa vytvorená podľa podkladu: Mathias 2010 – sčítanie ľudu z roku 1880)

Dnes sa do veľkej miery opomína sociálny rozmer národného obrodenia. Bernolákovci stáli hlavne pred úlohou pozdvihnúť národ sociálne. Uhorsko po smrti cisára Jozefa II, až do svojho zániku, nenašlo svojho Otta von Bismarck, ktorý by sa pomocou riešenia oprávnených sociálnych požiadaviek proletariátu snažil posilniť svoj štát. Aj dnes vidíme, ako nezáujem vládnej moci o radového občana škodí súčasnej Slovenskej republike.

Parný rušeň, symbol technického pokroku 19 storočia. (foto: Pixabay)

Zlepšiť sociálny status obyvateľov Slovenska v časoch priemyselnej revolúcie prinieslo potrebu šíriť osvetu, priblížiť nové poznatky širokým masám obyvateľstva v jeho rodnom jazyku.  Veľkú úlohu v tom čase zohrala vydavateľská činnosť Slovenského učeného tovarišstva.

Klasické dielo osvety tých čias, Piľní poľní aj domajší hospodár od Juraja Fándlyho (1750 – 1811)

Potreba kodifikovaného slovenského jazyka nebola preto len vecou národného uvedomenia ale podmienkou ďalšieho rozvoja krajiny. Nebolo technicky a ekonomicky možné vydávať literatúru v jednotlivých lokálnych dialektoch.

Zároveň sa čoraz nástojčivejšie ukazovala potreba centrálnej autority, ktorá by do jazyka slovenského vnášala  označenie nových vecí vyplývajúcich z pokroku ľudského poznania.

Medzitým však slovenský vzdelanci zákonite museli dospieť k poznaniu, že ľud je možné sociálne pozdvihnúť len vtedy, ak elity akceptujú aj jeho národné práva.

Napríklad nie je možné hospodársky pozdvihnúť krajinu, v ktorej štátna moc bráni pospolitému ľudu v získavaní poznatkov v jeho rodnom jazyku a celkovo vystavuje svoj ľud všestrannému útlaku.

A tak sa dostávame k eskalujúcemu konfliktu medzi štátnou mocou a štúrovcami v čase zavŕšenia slovenského národného obrodenia.

Národnostný a sociálny útlak, represie štátu voči obyvateľom, to všetko spoľahlivo časom vedie k ozbrojenému konfliktu. Na obraze je Ján Francisci, slovenský povstalec z rokov 1848, 1849

Z dnešného pohľadu pôsobí vtedajšia uhorská „vrchnosť“ ako „strašní somári“. Krajina, ktorej elity sa nesnažia o rozvoj pospolitého ľudu, ba dokonca tomu bránia prostredníctvom represívnych zložiek štátu, taká krajina pred sebou nemá budúcnosť. A tak aj napokon uhorské vládne a intelektuálne elity doviedli svoje kráľovstvo k zániku.

Ale ktovie, ako bude s odstupom stáročí hodnotená naša súčasná slovenská „vrchnosť“ a tzv. intelektuálna obec. Asi tiež nič moc…

Vstupom do Európskej únie sa národ slovenský opäť stal súčasťou mnohonárodného útvaru.

A opäť, ako keby sa znovu písal uhorský príbeh Slovenska. Za posledných 25 rokov sa životná úroveň radových občanov Slovenska zvýšila veľmi málo.

Navyše život sa im v mnohých ohľadoch značne skomplikoval, pribudlo množstvo nových povinností, daní, poplatkov, regulácií. Množstvo príkazov z Bruselu sa na Slovensku direktívne uplatňuje bez ohľadu na aktuálne potreby a stav krajiny.

Národovci dneška zažívajú podobné veci ako tí z čias Uhorska. Vtedy sa pranieroval panslávizmus, dnes rusofilstvo.

Policajné zložky hľadajú aj dnes  „trestné“ myšlienky vo vyjadreniach občanov, tak ako to robili v časoch Rakúsko – Uhorska (nedá sa nespomenúť si na Švejka). Aj dnes tu máme ľudí zbavených zamestnania z podobných príčin, ako svojho času  o zamestnanie prišiel Ľudovít Štúr.

Cenzúra dnes postihuje nielen povolené médiá ale aj komunikáciu medzi ľuďmi navzájom – sociálne siete. Sloboda slova sa stráca, pribúda stíhaní za názor, už to pripomína temné roky Uhorska – Bachov absolutizmus (1849-1860).

A tak dnešné Slovensko veľmi potrebuje nových štúrovcov a to paradoxne v dobe, keď vláda v Pešti zaručuje svojím občanom viac občianskych práv, než tá v Prešporku…