Je to pomerne prekvapivá informácia, pretože priestory boli riadne objednané, potvrdené a cena prenájmu už aj uhradená. Informácia ešte nie je oficiálna, ale vzhľadom k tomu, že túto informáciu poskytli zástupcovia mesta v piatok médiám, nedá sa očakávať, že príde k zmene postoja vedenia mesta.

Povolebné stretnutie s občanmi je, čo sa jeho organizácie týka, predovšetkým záležitosťou dvoch piešťanských poslancov Ing. Martina Beluského Phd. a Bc. Stanislava Drobného.
Aj z pohľadu ľudí, ktorí už z princípu sú odporcami Ľudovej strany, sú dvaja piešťanskí poslanci bezproblémoví.
Ich mená sa nespomínajú v žiadnych „FB statusových veľkokauzách“, neplnia stránky médií ani FB stránky ľudí typu Jána Benčíka.
V meste bolo do týchto chvíľ niekoľko stretnutí Ľudovej strany s občanmi, a to dokonca aj v samotnom MsKS. Nikdy tu nedošlo k žiadnym problémom, ani len k následnému „preverovaniu“ prednesených výrokov políciou či prokuratúrou.
V meste je známy a požíva veľkú mieru autority hlavne Bc. Stanislav Drobný, ktorý mnoho rokov aktívne prispieval k ochrane verejného poriadku v meste ako príslušník mestskej polície. Za ten čas pomohol mnohým ľuďom pri ochrane ich zdravia a majetku či urovnal mnoho sporov medzi susedmi.

Vedenie mesta si týmto činom možno „šplhlo hore“, ale toto svojím občanom ťažko vysvetlí. Udalosť iste ovplyvní voľby do VUC a pravdepodobne aj budúcoročné voľby do samosprávy mesta,
Máme množstvo dôvodov sa domnievať, že vedenie mesta sa nerozhodlo z vlastnej iniciatívy. Označiť oboch spomínaných občanov mesta za extrémistov a spájať ich mená so smutnými udalosťami z čias druhej svetovej vojny môže dosiahnuť jediné – extrémne nahnevať nemalú časť občanov mesta.
Použijúc rovnakú „argumentáciu“, potom by sme mohli spájať poslancov, ktorých materské strany presadzujú „európske postoje“ ohľadom presídlenia migrantov na Slovensko, s tureckými vpádmi na naše územie. Označiť ich s poukázaním na obete tureckého plienenia našich území za extrémistov a na základe toho „rušiť“ im z pozície starostu, primátora či zastupiteľstva jednu akciu za druhou.
Tu nejde o Piešťany. Vládna moc spolu s moderovanou opozíciou vnáša do politického života miesto sily argumentov hrubú silu na celom Slovensku. Piešťany sú len dôsledkom.
Premiér pred zakuklenými komandami polície, 40 zakuklených, čo nemajú odvahu ukázať svoju tvár verejnosti, odvádza teatrálne jemné dievča v reťaziach do väzby, atď…to je obraz dnešného Slovenska.

Vzhľadom k rozsiahlej a gradujúcej spoločensko – hospodárskej kríze, ktorej dôsledky už veľmi zasahujú bežných občanov, nemajú „systémové“ strany občanom už čo povedať. Každý týždeň im niečo „buchne“, tam ceny za energiu, tam ceny za lieky.
Kým u energie išlo o jednoduchý krok, zmenili sa predpisy, zaslali sa vyššie faktúry, zrušili sa predpisy, v prípade „zajacovín“ (slová p. premiéra) je to iné. Premiér môže snahy VŽP zablokovať, ale VŽP oprávnene namieta, že nemá ako bez pomoci štátu zaplátať vlaňajšiu stratu.

A štát jej nemá ako pomôcť, keď peniaze z daní občanov idú prioritne inam. Tam na špeciálne ideo – politické zakuklené komandá polície, tam do Afriky, tam mimovládkam podporujúcim migráciu a rôznym iným subjektom. Premiér Róbert Fico by musel presmerovať priority štátu smerom k radovému občanovi. A to nedokáže.
Možno by aj chcel, iste vidí, že systém sa rúti do záhuby. Len nemá na to síl, pretože už ako sa zdá, už reálne nevládne a v tomto štáte rozhodujú iní.
A tak každý týždeň v lepšom prípade mesiac tejto vlády prinesie občanom Slovenska nejakú novú nepríjemnosť. Napríklad zdravotníctvo už melie z posledného, občan to v najbližších týždňoch výrazne pocíti.
Za akciami, akými je neustála snaha znemožniť Marianovi Kotlebovi stretávať sa s občanmi by bolo chybné vidieť nejaký boj o idey demokracie. Ten by sa logicky viedol na argumentačnom poli, nie s využívaním sily sa znemožnenie komunikačných kanálov medzi Marianom Kotlebom a voličmi.
Súčasné aktivity voči Ľudovej strane nie sú prejavom ničoho iného, ako strachu našich elít pred hnevom ulice, ktorý by sa okolo Mariana Kotlebu (a nielen okolo neho) mohol transformovať na rozsiahlu občiansku neposlušnosť. Tu naozaj nejde o druhú svetovú vojnu, ani o Mariana Kotlebu ako takého, ale o strach z tej nahnevanej „ulice“.
V roku 1989 sme chceli demokraciu a boli sme pre ňu ochotní vzdať sa aj časti životných istôt, ktoré nával vtedajší režim.
Dnes ako vidíme, demokracia sa nám vytráca, ale istoty vtedajších čias ako bolo napríklad prideľovanie bytov mladým rodinám, návšteva zubára bez veľkého zásahu do peňaženky, to všetko ako keby nenávratne vzal čas. A tak, posledných 20 rokov je dobou stratených snov jednej podvedenej generácie obyvateľov Slovenska.